Dáša Horváthová - Kaj džas

Pre hráčku na bicie dosť netypické, pretože som žena. Keď som sa po prvý raz zdôverila rodičom, že chodím hrávať na bicie nástroje, bol to pre nich obrovský šok. Jednak to bolo náročné finančne a naši nemali nejaké výnimočné finančné možnosti, a potom, nepáčil sa im môj výber nástroja. To, že ako dievča sedím za bicími, pôsobilo na mojich rodičov ako niečo nenormálne. Ale mne sa to zdalo celkom normálne – v základnej škole sme boli partia, dvaja chlapci a ja – chalani mi zhotovili bubny z „papundekľa“ a cvičili sme. Naši najprv neverili, že chodím hrávať. Potom sa to prevalilo, pretože sa začali zaujímať, kde sa vlastne zdržiavam. Bola som vtedy v deviatom ročníku. Nakoniec vznikla aj kapela, ale to až neskôr. Hovoriť o nás sa začalo, keď sme spievali a hrali skladby od skupiny Elán a Olympic. Väčšinou sme hrávali na školských večierkoch, aj keď naše hudobné nástroje boli iba provizórne. Spočiatku sme spievali len slovenské pesničky, rómska tvorba mi bola vtedy ešte neznáma. Vyrastala som v zmiešanom prostredí, v ktorom spolunažívalo rómske i ne-rómske obyvateľstvo. Neuvedomovala som si, kto z nich je „cigán“, či biely, bolo to normálne, pretože ne-Rómovia mi neboli cudzí a ani ja im. Veľmi sme si rozumeli. Mnohí si dokonca mysleli, že som chalan. Bola som nakrátko ostrihaná, nosila som rifle. Nikto nedokázal rozlíšiť, či som dievča alebo chlapec. Až vtedy, keď prišlo na moje meno (smiech)… proste, malá Dáša…

• Kvalita: HD NQ LQ
• Zverejnené: 12.3.2024 10:56
• Krajina: Slovensko 🇸🇰
• Páči sa: 0% (0 hlasov)
• Obľúbené: 0
• Komentárov: 0
• Dľžka: 4:52
• Kategória: ľudia
• Tagy: vtedy